Pre človeka je vždy poučné pozrieť sa späť. Minulosť nám často býva prínosom. Či už sa človek díva na minulosť svoju, niekoho iného, či národa alebo ľudstva. S odstupom času sa dokážeme pozerať na dobré veci, ale aj na chyby realisticky. Je to oveľa lepší pohľad než pohľad cez ružové okuliare. To nám pomáha lepšie prežiť prítomnosť. Je zaujímavé si uvedomiť, ako sa čas v dejinách zrýchľuje. Vlastne čas ako taký nie, veď hodina mala šesťdesiat minút vždy. No, zrýchľuje sa tempo v životoch ľudí.

Kedysi trvalo dlhé roky, kým došlo k nejakému technickému pokroku. Dnes je to iné. Vynálezy nám majú uľahčiť život. Na jednej strane to robia, ale na druhej strane nám ho komplikujú. Čím viac techniky potrebujeme k životu, tým viac zaťažujeme životné prostredie. Odčerpávame neuveriteľné množstvo surovín a často zabúdame, že mnoho z nich sa už nikdy nedá obnoviť. Ak ich spotrebujeme, už ich nedokážeme získať.
Vedci varujú, že niektoré suroviny sú už len na niekoľko nadchádzajúcich rokov. Čas sa kráti a čo bude potom? Lenže ľudstvo tieto varovania neberie vážne. Sú preň akousi vzdialenou vedeckou štatistikou a málo kto si pripustí, že sa ho tento problém osobne dotýka. „Prečo hasiť niečo, čo teraz nepáli“. Čas sa však kráti. A zdá sa, akoby neustále uháňal rýchlejšie a rýchlejšie. V tomto prípade jeho plynutie hrá proti nám. Ľudstvo však z tohto zrýchľujúceho vlaku nemôže vyskočiť.

Alebo nechce? Možno by ešte šlo zatiahnuť „záchrannú brzdu“. Zastaviť, alebo aspoň spomaliť, aby sme sa v honbe za lepším životným štýlom nezrútili z útesu.
Je chyba správať sa tak, akoby sme tu žili sami. Kvôli našej pohodlnosti a túžbe po lepšom živote nemiznú iba zdroje surovín. Všetko so všetkým súvisí. „Podarilo“ sa nám zničiť, alebo na pokraj vyhynutia dotlačiť mnoho živočíšnych druhov. I tu hrá čas proti nám. Čím dlhšie budeme čakať so zásadnou zmenou vo svojich postojoch, tým viac nevinných tvorov zahynie po celej našej planéte.